sakira

Káva

Práve nastala trápna chvíľa ticha a ja premýšľam nad tým, aká som dnes, opäť otrasná. Zasa zakopávam a odtrhnutú podrážku mojich čiernych topánok, ktoré mám z nejakého číňaka. Čierne „elegantné“ nohavice obliehajú moje mäsité stehná a od kolien voľné a končiace pri mojich bielych ponožkách, ktoré sú jedine čisté a ešte neprederavené. Špeky na bokoch mi len tak odstávajú cez môj oranžový sveter, ktorý mi ešte večer predtým zakázal nosiť manažér. Vraj by s ním radšej zmýval podlahu. No asi netuší, že som za neho pred rokom dala tisíc slovenských korún, čo bolo dosť na to, že som chodila len na strednú. Nevadilo by mi moje oblečenie, keby som bola nejaká kráska a mala aspoň na kvalitnú špirálu, nie len na podarované tiene od najlepšej kamarátky a pomádu, ktorú už nik nekupuje, veľké predné zuby sťa mladá zajačica a štyri vlasy na hlave. Kedy už budem vyzerať ako plnohodnotný človek?!

-          A kam ideme teraz? prerušil moje myšlienky mladík, s ktorým som išla robiť práve pohovor na post manažéra.

„ Ideme na kávu, tam je to príjemnejšie.

-Nerada trčím v kancli celý deň. - to bola dopredu pripravená formulka, ktorá mu mala ukázať koľko mám peňazí, ktoré míňam len tak na kávičky a že jeho perspektívnym pohovorom, by mal skončiť v príjemnej vyhriatej kancelárii. Keby len tušil, do čoho ide. Keby som mu tak mohla pošuškať, aby rýchlo vypadol a už nikdy sa neukázal minimálne v tomto meste. V Nitre. Keby len moja kariéra nevisela na ňom a ďalších, čo prídu po ňom a vstúpia rovnako do jamy levovej, vďaka mojim presvedčovacím psychologickým metódam, ktoré som tu nadobudla. Keby som vtedy mala oči a videla, že to skúšajú aj na mne. Tiež ma tak opantali a hodili levom. Keď som tu prvý krát nastúpila, bola som ešte nevinné, naivné, manipulovateľné, nevyzreté a životom neprefackané dievčatko s večným úsmevom, ktorý mi zostal aj napriek všetkému doteraz.

Prichádzame na miesto, do jednej z tých dobre vyzerajúcich kaviarní, ktoré som vopred vybrala. Ako prvá, dominantná žena vchádzam suverénne dovnútra a mám sekundu na to, aby som vybrala ideálne miesto na neklasický pohovor. Idem ďalej od baru, aby ma nepočula čašníčka, ktorá ma tu stále vidí s niekým iným. Vybrala som ideálne miesto, aby som mala výhľad na ľudí, čo sedia a prichádzajú do podniku a zároveň , aby sa ten blonďavý mladík nerozptyľoval niečím lepším. Pretože odteraz som pre neho najlepšia ja. Z nápojového lístka vyberám najlacnejšiu kávu. Tou sa nedá nič pokaziť a v duchu sa modlím, aby si aj on objednal niečo lacné, pretože kávu podľa taktiky platím ja. Ukážem tým, že sa mi darí a tým pádom aj našej firme. V skutočnosti som na úplnej mizine a v peňaženke mám ledva na dve kávy a nejaké slušné prepitné, aby som sa vytiahla.

Celú cestu na kávu som od neho vyťahovala všetky osobné informácie a urobila si o ňom obraz. Úplne všetko. Čo má rád, čo robil, prečo je tu, koníčky. Podľa toho urobím kávu. Mala som na to cca 8 minút. Od kancelárie až po vybranú kaviareň. Práve dokončil strednú. Čiže ešte nepozná krutý svet a je naivný rovnako ako ja. Popri škole ešte nebrigádoval, z čoho dedukujem, že netuší ako má seriózny pohovor prebiehať. Ani on nevyzerá bohvie ako nóbl, je to obyčajný chlapček v trápnom čiernom saku a v nudných tmavomodrých rifliach. Presne korisť akú potrebujem. Celú dobu s ním nenápadne flirtujem a koketne sa usmievam na jeho trápnych poznámkach.

- Máš priateľku?  pýtam sa účelovo.

-  Nóóó, nie. Nemám.

- Áno, super. - vravím si v duchu. Niežeby sa mi páčil. Len som chcela vedieť, či bude môcť pracovať 16 hodín denne, a či ho nikto nebude negovať.

Raz som našla založený papier trénera Vaška , ktorý už u nás skončil. Stála v ňom celá príprava jeho dňa. Stálo tam aj pár krokov k „rannej káve“ a to:

1. neslibovat, neprěhánet, najít to, co potrěbuje slyšet

2. prozradit něco o firmě, zaujmout svojí osobou

3- pokud je pro tu ojebú duležitý např. kolektiv, budu mluvit o kolektivu.

Hovorí sa, že ak človek hľadá prácu podstatné sú u neho tri veci: PRÁCA, PENIAZE, KOLEKTÍV. No len jedna je dominantná. Pochybujem, že ten chudák oproti mne už niekedy hovoril s niekým iným, ako rodičmi, farárom pri spovedi a doktorkou, ktorej bol maximálne schopný povedať ÁÁÁÁÁ. Stopercentne potrebuje kolektív, ktorý mu poskytnem. Samozrejme, nie hneď. Nie som hlúpa, naopak riadne rafinovaná a všetko postupne zakomponujem do môjho opisu najlepšej firmy na svete. Pardon, to nie je firma. To je životná šanca. Ako vravel Zdeněk. Manager, ktorý ma prijal.

Dnes je deň, keď som vstala ľavou nohou. Ráno som meškala do práce dve minúty, a keďže presnosť je výsada kráľov a ja musím ísť príkladom, dostala som pokutu 200 korún. Čiže to, čo som deň predtým zarobila. Dnes premýšľam negatívne. Káva prebieha super, chalan mi celý čas čumí na kozy, ja neustále obdivujem jeho nudný život a ukazujem, ako mu bude super, keď sa rozhodnem, či s nim budeme spolupracovať. Aj keď viem, že v skutočnosti sa rozhodne on.

Keď mám tisícku platím pred ním, keď nie idem k baru.

 No nie je to moja prvá káva. Viem odhadnúť takéto typy ľudí. O chvíľu mu ukážem, čo robím, on je jeden z tých mála, čo si neuvedomia, že bez tých omáčok je to absurdné a zostane len kvôli mne. Príde aj zajtra, aj pozajtra, ja za neho budem robiť všetku prácu. Nič nezarobím, no budem sa ho držať  ako kliešť. Mrcha, asistentka manažéra bude do mňa hučať, že všetko je moja vina. Prečo som ho nič nenaučila. Ja budem každú minútu preklínať tú mrchu, kvôli ktorej som opustila Košice..Až kým mi jedného dňa nepríde sms s textom: „Prepáč, zomrelo mi morské prasiatko. Už viac do práce neprídem.“ A tak sa aj stalo.

Žeby pauza?

Konečne piatok večer. U mňa to síce neznamená párty roka, po opici vylihovanie v posteli dopoludnia a potom obed v nóbl reštaurácii,  kde mi prinesú obrovský tanier s kúskami kuracieho mäsa v strede, obklopeného tými najfarebnejšími kusmi zeleniny za šialené prachy, potom nejaké kino so vzrušujúcim Tomom Cruisom, hypnóza v nákupnom centre, potom šampanské s jahodami a nespútaný sex. Krásna predstava, ktorá ma nečaká. No som aj tak neskutočne šťastná, konečne nemusím byť v práci na šiestu. Stačí na pol deviatu, čo je luxus, ktorý si často nemôžem dovoliť. No aj tak som vysmiata, ako lečo, pretože budem mať od Mrchy chvíľu pokoj. Ak keď býva na ubytovni vedľa mňa a jej šatník už prerastá do mojej izby, neuvidím ju. Stále lieta po nákupoch a necháva sa pozývať od píchačov na kávičky.

Večer po vyúčtovaní som si odniesla tisícku, čo bolo super. Štyristošesťdesiat som dala hneď recepčnej na ubytovni a zvyšok som mala na tri dni, plus ráno do práce na kávu, ktorú zaplatím ďalšiemu fešákovi, ktorému zdochne po týždni milovaný pavúk. Ale ja nedbám, určite si doprajem aspoň bohaté, aj keď nezdravé raňajky. Vyviezla som sa so Šárkou a Méďom na druhé poschodie, kde sme boli ubytovaní. Méďa býval zvlášť, nakoľko bolo neprípustné mať iný, než pracovný vzťah. A my sme to rešpektovali. „ Rešpektovali.“

Šárka bola tiež vysmiata ako lečo.

-Tak vitaj v mojom príbytku. – žartovala som

-Máme tu neuveriteľne biele steny, bez jedinej plesne, samozrejme holé, bez akéhokoľvek obrazu. Je to taká futuristická stena. Hneď ako vojdeš si môžeš všimnúť unikátne malé umývadlo bez teplej vody, ktorá už dávno nie je in. Tá gigantická skriňa oproti je nepoužiteľná, nakoľko je tak čistá a neprehnitá, že by bolo škoda, dať do nej akékoľvek oblečenie. Ak ťa prekvapia rozmery meter krát tri nebuď zarazená, to je len predohra do druhej izby, ktorá je rozlohou neporovnateľná. – Šárka sa len chytala za brucho a pridala.

-Áno. Vidím, že sa tu zmestia dve obrovské postele, s tým najpohodlnejším matracom, na akom si doteraz ležala a obrovská skriňa dokonca s poličkami. No nezabúdajme, ani na stolík s mramorovými stoličkami. Aj keď naň položíš popolník, nepreváži sa. – zasmiali sme sa na našej nie tak veselej situácii, aby sme sa pobavili, nakoľko sme stále, aj v súkromí udržiavali, ten ťažko udržateľný pozitívny postoj. Méďa-Béďa, ktorý bol prítulný ako malý medvedík, nemal toľko šťastia. Svoj apartmán obýval sám, nakoľko bývala kolegyňa Panenka Mária, ktorá nezapadla do kolektívu, šla na víkend domov. Zbalila si všetko, dokonca aj svoj obľúbený hrnček, pretože vraj momentálne doma, kde býva s rodičmi a bratom, žiaden nemajú. Rozlúčila sa s nami so slovami, že v nedeľu všetkým ukážeme. A to bolo naposledy, čo sme ju videli.

Práve som sedela na záchodovej mise a premýšľala nad životom ako takým, keď mi zrazu došla sms. Len som sa modlila, aby to Šárka nepočula, pretože to by bol koniec. Vedela som kto píše. Méďa mi pred odchodom z kancelárie nenápadne pošepol, že dnešný večer si musím vyhradiť na neho. Vedel, že len ja som schopná vytvoriť originálnu výhovorku pre Šárku. Musela byť taká, aby tam nemohla ísť so mnou a zároveň ju ani nenapadlo, že môžem mať niečo s Méďom. Aj keď je moja najlepšia kamarátka na jednej strane, na druhej je strašná karieristka, ako my všetci ostatní, a netuším, čo môžem od nej očakávať. Vzťahy vo firme sú zakázané. Aby sa pár navzájom neznegoval. Kto by potom zarábal firme? „Príď už!!!“ – stálo tam.

Išla som teda pod zámienkou, že ideme spolu urobiť narýchlo nejaký hlboko motivačný impact, ktorých všetkých naštartuje na pondelok. A cez víkend máme veget. Tak som skleslú Šárku nechala s lacnou fľašou sektu, čakajúcu na mňa. Cestou som rozmýšľala ako sa konečne rozídem s osobou, ktorá ma sexuálne, ani nijako podobne nepriťahuje, pri ktorej nemám žiadne motýliky v bruchu a s ktorým si neviem predstaviť ani romantický víkend v Tatrách, nieto rodinu a kopu detí. Na nič som neprišla, tak som len zaklopala a otvorila dvere, do jeho poloopustenej izby. Ležal len tak s mp3-kou na ušiach a vyspevoval si nejakú prehnane romantickú pieseň. Bol zrazu taký chutný, keď sa snažil zo seba po ležiačky vydať nejaký tanec a mýlil si text. Hneď ako ma zbadal sa mu rozjasnili malé hnedé očká, sadol si na posteľ a vyhradil mi miesto pri ňom.

-No konečne. Už som myslel, že Ťa opäť neuvidím. – povedal s dávkou irónie.

-Tak vieš, so Šárkou to nie je také jednoduché. Vravela som, že robíme impact na pondelok. –rozprávala som chladne, aby som ho nepriťahovala.

-Nevadí. – pritiahol si ma k sebe a poriadne ma objal. Asi čítal v nejakej príručke, že čím žena pri objatí menej dýcha, tým viac pociťuje náklonnosť toho druhého. Hneď ako ma chcel pobozkať som sa odtiahla.

-Musíme sa už porozprávať. –vyhŕkla som zo seba, bez rozmýšľania nad tým, čo poviem, aby som mu neublížila. Bol to predsa veľmi dobrý kamarát, ktorý ma utešoval, keď som mala depresívne stavy z práce, keď som prišla na to, že moja kamarátka Klamárka ma klamala niekoľko mesiacov, že ma pokročilú leukémiu, alebo keď Šárka mala jeden zo svojich hysákov. Stál pri mne vždy, keď som to potrebovala. A ja mu teraz zlomím to srdce, ktorému verí , že ma miluje. Ako to bude s nami ďalej? –premýšľala som nahlas.

-Čože? – opýtal sa prekvapene, akoby to vôbec nečakal.

-Nemôžeme takto ďalej klamať! Milujem svoju prácu a nechcem o ňu prísť, no takto sa ďalej schovávať nedá. Čo keď nás prichytia? Čo im povieme? Čo budeš robiť? –jedna otázka sa rútila za druhou. No ja som nečakala na odpovede. Viem, aký je Méďa nevyliečiteľný optimista. Všetci, čo tu pracujeme musíme byť. Každý z nás verí, že len v tejto firme nájde cestu k úspechu, uznaniu, miliónom a cestám na Bora Bora, či skromné Maledivy. Chytil ma dôverne, s úplnou vážnosťou, akú som vôbec nečakala, za ruku. Prešlo po mne toľko zimomriavok, že som sa vžila do ľudí na Sibíri.

-Prečo si musíme kaziť všetko pekné. Veď život treba žiť. Nemôžeme vkuse len pracovať a byť ako stroje. Veľmi ma priťahuješ a cítim sa s Tebou tak dobe ako s nikým, tak prečo to kaziť? – vravel s takým presvedčením. Nemala som to srdce, a ani argumenty povedať mu pravý dôvod rozchodu. Za pár sekúnd mi prebehlo mojou zrazu obrovskou hlavou toľko myšlienok, ako ani v škole. Čo ak mám pravdu? Čo ak tu budem ešte niekoľko rokov bez chlapa, bez citov, bez chlapa, bez bozkov, bez chlapa?  Bez toho človeka, čo ma tu presviedča, že ma tu niečo ako potrebuje a cíti sa so mnou dobre. Zažila som to prvýkrát vo svojom živote a nemohla odmietnuť. Pred ním som nemala nikoho takého. Moje najvážnejšie vzťahy boli asi dva. Prvý s Ukrajincom, ktorý mi v opitosti navrhol vzťah, a ja som v opitosti odpovedala áno. Ťahali sme to asi tri dni, no aj keď bol príťažlivý, milý a veselý, necítila som tú iskru. Asi preto, že na to všetko šiel rýchlo a už po pár minútach, čo sme sa pobozkali  mi položil tu trápnu otázku zo škôlky. „Budeš so mnou chodiť?“

No a druhý s Bratrancom s druhého kolena, čiže taký menší incest. Už dlho ma priťahoval svojim sexepílom a niečím, načo som doteraz neprišla a tento akože vzťah trval deň. Dali sme sa dokopy deň po svadbe našej sesternici. Šli sme do mesta na pizzu a potom sme si dali malibu s džúsom v jednom bare, kde sme zostali len dvaja a dali si ten vysnívaný bozk. Išli k nemu domov, tam mi slovne opisoval, čo všetko by mi urobil, keby som mu dovolila. Nuž vtedy nemohol, aj keď ma neskutočne vzrušoval. Nie som predsa žiadna kurva na jednu noc.  O deň na to odišiel za svojou polovičkou, s ktorou mali krízu, do Írska a sms-kovali sme si také dva mesiace. No potom nás to súčasne naraz prešlo, nakoľko som ja nechcela byť nešťastnou milenkou na diaľku a tou, čo ho podviedla večer predtým v Košiciach. On mi asi po troch mesiacoch zavolal s tým, že mu mobil spadol do čaju a nemal sim kartu. Stratil všetky kontakty a až tri mesiace dennodenne na mňa hľadal kontakt.  

Takže ma konečne niekto fakt slovne dostal a ja som si povedala, že to skúsim a keď nie aspoň budem mať čo rozprávať vnúčatám, ktoré si asi ako opustená stará panna adoptujem.

Sladké prejavy pre mňa nie sú ľahké, takže som ho pobozkala nežne na pery a to bola moja odpoveď. Urob vždy, čo cítiš! To bolo heslo večera. Dali sme si ešte cigu na balkóne, keď som si uvedomila, že nemáme impact. Tak sme vymysleli rýchlo tému, aby Slávka bola spokojná, a Méďa nakoľko má prirodzený talent prezentovať spontánne pred ľuďmi, mal za úlohu pripraviť ho sám. Dali sme si ešte pár vášnivých bozkov pod perinou, ohmatali jeden druhého pod tričkom a ja som rýchlo vyskočila, popriala dobrú noc a zabuchla dvere. No keď som vošla do svojej izby, dusná atmosféra sa dala krájať. Nasratá Šárka s roztiahnutými nohami a prázdnou fľašou medzi nimi, sedela na zemi a nadávala mi, prečo som taká totálna piča. Radšej som neodpovedala a šla na záchod. Tam mi došla sms. Tušila som, že je od Médi. No, keď som ju otvorila, vypľula som skoro srdce od strachu. Stalo v nej: „Videla jsem Vás.“ Bola od Mrchy. Ako z nejakej kriminálky, kde masového vraha psychicky vydiera nejaký čudák. Moje srdce malo asi tisíc úderov za minútu a rýchlo som všetko, čo najtichšie poslala Vladovi. Odpisal flegmaticky „NEBOJ.“

Neboj? Neboj? Vedela som, že to takto skončí. Ale, čo ak videla niečo iné? Mňa a Šárku, keď sme ju ohovárali, alebo nás troch, keď sme išli ako švédska trojka večer do obchodu? Čo mohla len tak vidieť? Alebo ma tá Mrcha zasratá skúša, lebo ju asi jej taliansky píchač poslal do riti? Mám to na háku. Sms predsa nie je forma komunikácie, ako vraví ona, keď jej píšem, že budem meškať do práce. Nech mi to povie osobne frajerka!

Ráno som len ťažko predýchavala cestu do práce. Šárka bola stále urazená a ja som sa aj tak nikomu nemohla zdôveriť. Trpela som. Akoby som mala vzťah sama so sebou. Veď načo by vysmiaty Medík niečo riešil. Vošla som do kanclu pozdraviť Mrchu. Srdce mi búšilo o stošesť a Mrcha nič. Mrcha sa nezmienila o sms. Čakala som až do štvrtej, keď sme nanešťastie, tak „skoro“ skončili. A Mrcha večer opäť nič.

Milujem veľké reči cez sms-ky.

Zdenda to vie.

V pondelok nás čakal veľký deň. Mal prísť Zdenda. Vytúžený, dlho očakávaný Zdenda. Všetci sme sa tešili ako malí a vyparádili sa, nakoľko to bolo možné v rámci nášho chudobného šatníka. Jeden chcel byť lepší, než ten druhí. Obdivovali sme ho za to, čo robí a za to, ako to robí. Bol to  najlepší motivátor, akého som dovtedy poznala. Raz keď som myslela, že mi to v práci už nikdy nepôjde, a že som totálne na dne, si ma zavolal do kanclu a opýtal sa ma, prečo sa mi nedarí.

Neviem, kde je chyba. Asi máme zlý produkt. – neverila som tomu, čo hovorím.

Ale no tak, ty mne ješte neznáš? – opýtal sa ma s tými očami, ktorými sa mi pozeral až do mozgu a s tým jeho úplne úžasným úsmevom, ktorý by mu len málokto neopätoval.      

Řekni mi pravdu. –povedal milo.

Ja už proste neviem predávať!!! – rozplakala som sa ako malá.

Jak to mužeš říct? Vždyť jsi nejlepší prodejkyne jakou znám. Ty si přišla hned první den a sama si prodávala. Všichni jsme jenom koukali. Jsi proste přirozený talent. Tak řekni co se změnilo? –hovoril tak priateľsky a presvedčivo. Až som mu uverila minimálne na 100%.

Plakala som ešte viac .

Proste ja neviem predávať. Nikdy som ani nevedla! Nikdy! – zajakávala som sa a nevedela skoro dýchať.

To bola iba náhoda. Proste poisťovňa bola ľahká. Iba som mala sprosté šťastie. Ale už to neviem. Vôbec neviem ako som to robila!  – kričala a plakala som ako zmyslov zbavená. Bola som úplne psychicky na dne, že som sa s takou vecou priznala človeku, ktorý mi dal, a hocikedy môže vziať životnú šancu.

Rozosmial sa a chytal pritom za  hlavu.

Jak to múžeš říct. To jen tak nejde. Tak si vspoměn, cos delala jinak – naliehal.

Ja neviem. Proste som lepšie prezentovala. Bolo to ľahké a vtipné. Paušály sú nudné. Celý čas musím čítať ten leták a vysvetlovať 100 krát, koľko majú minút, a za koľko minút volajú a za koľko minút budú volať odteraz. – je to úplne nezáživne.

A proč proboha ukazujes ten leták? – vypúlil na mňa zrazu tak obrovské oči.

Lebo ti idioti si to inak nezapamätajú a budú v tom mať chaos! – povedala som hnevajúc sa na všetkých idiotov, ktorým som kedy, niečo chcela predať.

Jaký pak chaos. Vždyť ty neprodávaš tí pitomé paušaly. Prodávaš přece samou sebe! –reval po mne.

Ale ja neviem predať ani samu seba. Neviem už vôbec predávať. – opäť som plakala ešte viac nakoľko mi bolo ešte horšie, keď som si predstavila, že tu už nebudem viac patriť.

Ale vždyť ty to umíš. Jseš proste rozená koketa! Ja jsem tě videl. Jak flirtuješ s tými chlapama a oni tě žerou. Jsou s tebe hotoví, když se na ne podívaš tými koketnými vočima. A jak jse usměješ. Tak proč si sakra neveříš? Jseš tak heská. Zahoď tej zasratej leták!! – milovala som to slovo. Zasratý. Od neho to znelo tak vznešene.

Dobre zahodím. Potom sme si podali ruky a dohodli, že ďalšie ráno prídem do práce, vtedy ešte do rodných Košíc, taká sexi, že na mňa budú všetci čumieť a zahodím ten zasratý leták. A tak sa aj stalo. Ráno som bola taká sexi ako sa len dalo, Zdendo bol zo mňa hotový, ja zo seba tiež a zákazníci ma žrali. Ja som prvýkrát predala nový produkt a bola som dokonca najlepšia zo všetkých. Opäť som si verila, alebo skôr konečne a začalo sa mi dariť. Tak a podobne to robil s každým a vďaka nemu sme boli najlepší kancel za posledné mesiace a on sa stal z asistenta manažér.

Fakt to bol obdivuhodný človek a najlepší motivátor. Náš Zdenda. Zdenda, ktorý za nami prišiel až z Košíc, len aby nám poradil. Ráno urobil super meeting. Mrchin mu zďaleka nesiahal ani po členky. Aj napriek všetkému nečudo. On si všetko vydrel.

Nuž ako každy, aj on mal jednu chybičku krásy a to, že z Mrchy urobil manažérku cez posteľ. Teda, vraj ju miloval a ona jeho. Ale neverím, ona ho len využívala, aby jej platil ubytovanie, na ktoré nemala, keďže bola totálne neschopná a všetci to o nej vedeli. Materialistka a štetka v jednom.

Celý deň sme sa predbiehali s Méďom a Šárkou. Všetci sme sa chceli ukázať v tom najlepšom svetle. Mali sme toľko optimistu a energie, že sme predali takmer všetko. Napínavo sme večer kráčali do kancelárie a čakali uznanie. Mohli sme vedieť, že žiadne nepríde. Vraj je v nás viac a mohli sme aspoň niekoho prijať, nech z nás nie sú veční tréneri. Na to aby sa tu niekto stal asistentom a nemusel už makať v teréne, musel prijať ľudí a minimálne piatich naučiť to, čo ovládame my. Čiže riadiť kanceláriu, robiť kávu. No najťažšou vecou ich bolo naučiť predávať. Predávať a makať. Tým pádom budeme mať piatich trénerov a nárok na kanceláriu.

-Ale veď si nám nedal žiadne tréningy, tak s kým sme mali robiť kávu? – ozval sa Méďa, ktorý sa mu jediný vedel vzoprieť. Aj preto ho mal Zdenda vždy v zuboch.

-Vždyť furt zastavuješ heské holky, tak proč se je nezeptáš? – a takto sa naťahovali asi dvadsať minút.

Keď skončil, všetci sme za ním išli zvlášť. Totiž kto chce rásť vo firme, musí robiť kroky navyše. Chodiť za ním a pýtať sa: „Co ješte? Co ješte mužu udělat?“

Ja som šla ako posledná, veď ako sa vraví najlepšie nakoniec. Keď som sa usadila usmial sa na mňa tými šibalskými očami. V bežnom živote by som si ho asi nevšimla. Bol celkom vysoký, vychudnutý, mal brutálne lícne kosti, čo pre mňa bolo vždy sexi, blond až biele krátke vlasy, malé modré oči. Keď ho nikto nepozoroval bol dosť ustarostený. To asi z tých automatov, na ktorých bol závislý. Z automatov a materialistickej Mrchy.

-Tak co koketo, co chceš? – začal tak akoby bol prekvapený, že aj ja chcem postúpiť. Ale ja už som poznala jeho podpichovačnú taktiku.

-Chcem byť asistentka managera. –usmiala som sa.

-A co ti chybí? – opäť hnusne podrýval, aby mi dal pocit, že som preto nič neurobila.

-Nič, len ľudia. Mám postoj, tréningy, predávam a chovám sa ako asistent. Ty sám vravíš chovaj sa ako asistent, a budeš asistent. Chovaj sa ako bohatý a budeš bohatý.

Koketo víš co je vaša najvětší chyba? –opýtal sa už iným tónom.

-Vy ste tady všichni kamarádi. – ironicky sa rehotal.

Já když byl v kanclu s Stanem, tak jsme se neznášeli. -Stano a Zdendom boli tréneri v kancelárii v Čechách a z dvoch kamarátov sa stali rivali. Rivali v práci.

Kdýž jsem videl, že jse zamračil prěd mím tréningem tak jsem si ho zavolal vedle, a rval jsem na něj jěšte to jednou udělá tak ho vyhodím.

Vyhodila bys Šárku Koketo?

-Nie

-No vidíš a proto ješte nejsi asistentka. Jak chceš vést kancelář , když jsi příliš kamarádska? Jak chceš pracovat s lidmi, když neumíš níc říct ani svím kamarádum? Jseš tu sama za sebe. Když ne ty tak Šárka. Nebo Méďa. Jen jeden z vás bude první. Co když to nebudeš ty. Co když se Šárka rozhodne dřív? –týmto ma chcel vytočit a to sa mu aj podarilo. Uverila som mu, nadobudla opäť správny postoj a rozhodla sa zmeniť.

-Co máš s Méďom? – zarazil ma otázkou, keď som sa už chcela postaviť.

-Nič. –vyhŕklo zo mňa rýchlo, rázne, bez premýšľania. No srdce mi bilo ešte rýchlejšie než moja odpoveď. Cítila som ako sa potím, červenám a v mojich očiach je napísané KLAMÁRKA.

-Koketo? Lžeš mi? – už som videla ako budem ráno s Méďom zajtra so zbalenými kuframi na stanici a čakať na vlak do Košíc. Bože on ma vyhodí. Je koniec. Úplný koniec.

Rozplakala som sa.

-Len sme sa bozkali. –vyhŕklo zo mňa. Pripadalo mi to ako najadekvátnejšia a najuveriteľnejšia lož. Hoci to bola viac menej aj pravda, nakoľko sme sa k sexu ešte nedopracovali.

-Ty ho chceš Koketo? –opýtal sa vážne.

-Nie, to len on. A ja neviem ako mu to mám povedať. –hodila som všetko na Méďu. Pripadala som si ako zradkyňa. Ako Mrcha, ktorá myslí len na seba.

-Koketo, ale to mušíš. Ješte dnes. –odľahlo mi. Úplne mi odľahlo, že ma nevydodí.

-Ja viem. Ja urobím všetko. Ja ho fakt nechcem. Vôbec. Len neviem ako mu to mám povedať.

-Víš, že vztahy ve firmě jsou zakázany. To proste nejde. On má byt tvuj nepřitel. – chápavo som plakala. To sa robí tak, že plačete a zároveň prikyvujete. Vôbec som nevedela na koho som strane. Či na strane Médi, ktorého som zradila. Jednak som všetko vyzradila a hodila naň. Alebo na strane Zdendy, ktorý mi do očí klame, ako vzťahy vo firme škodia. A pritom tu spí so štetkou, ktorá s preloženými rukami aj nohami sedí vedľa mňa a tvári sa ako Boh. Štetka!

-A Šárka o tom ví? –opýtal sa s očakávaním. Ako keby to bolo ešte dôležitejšie.

-Ona to vôbec netuší. – rozplakala som sa ešte viac.

-To je dobrí. Tak nebreč a jdi. Vyreš si všechno. Vždyť jsi nejlepší Koketo. – odišla som. Odišla som a vôbec netušila, čo robiť. Či to Méďovi povedať, alebo sa s ním rozísť. A čo povedať Šárke, keď uvidí, že som plakala.

Šárka nakoniec nič nezistila. Zato Méďovi som povedala všetko. Vykričala som sa na neho, že všetko som si zlizla opäť ja a že to vôbec nie je v poriadku. On ma opäť presvedčil, že nám na to nik nepríde a tak sme ďalej klamali a boli spolu.

Je to fér?

Niekedy mám pocit, že čím viac človek drie, tým menej sa mu darí a naopak. Mrcha je toho živým príkladom, čím menej pracovala, tým rýchlejšie kariérne rozkvitala. Nemá vysokú školu, zato má nádhernú kanceláriu v Nitre, oddaných zamestnancov a plnú peňaženku. Hneď ráno sa mne a Šárke chválila aké úžasné topy, kvalitné saká a nenormálne ihličky si kúpila. Neznášala som ju zato. Vie vôbec aké to je vstávať s pocitom chudoby? To vyzerá asi tak, že sa človek, konkrétne ja, zobudím a premýšľam začo sa najem. A začo vôbec zaplatím rannú kávu? Tak idem za Mrchou, tú poprosím o trápnych päťdesiat korún, ona ma zato tri krát vyhreší a stojedenkrát poníži, ako si dovoľujem o niečo ju žiadať, keď poriadne nepracujem. Tak celá vyhrešená a ponížená čakám na svoj tréning, ktorý príde vysmiaty od ucha k uchu, v značkovom oblečení od otecka, a vediem ho na ubytovňu, kde bývam, aby som nenápadne urobila kávu. Dotiahnem ho tam pod zámienkou, že som si niečo zabudla nech má počká na gauči. Vybehnem hore do izby, kde čakám tri minúty a potom sa vrátim k recepcii. Tréning sedí na gauči a pri ňom neznáme ženy rozoberajú to, ako sa včera dali dole.  Ja si k nemu prisadnem pod zámienkou, že už nestíhame kaviareň a čo najtichšie rozprávam o úžasnej firme, v ktorej pracujem. Potom ideme von, a ja sa trasiem ako osika, pretože zima pomaly začína a ja ešte stále nemám na teplý kabát. Zákazníci ma posielajú niekam, lebo už  z diaľky vidia môj falošne vysmiaty face. V tom vidím celú utrápenú Šárku, ako sa márne pokúša niečo predať. Naše znegované tréningy to vzdávajú a lúčia sa s nami. My celé vyhladované skúšame predať aspoň jednu sim kartu za sto korún. Tak sa nasilu sa smejeme, aby sme uverili našej skvelej nálade. Po dvoch hodinách máme prvú stovku a uháňame do obchodu. Tam si kúpime najväčšiu a zároveň najlacnejšiu lupačku a prežívame orgazmus šťastia. Celý deň je nám dnes ukradnutý, makáme a je nám jedno, či niečo predáme, pretože aj tak to nemá efekt a stále sme len zasraté dílerky.

Večer, aby toho nebolo málo nás vyhreší nie len Mrcha, ale aj Zdenda. Čiže sme opäť dvojnásobne šťastné. No a pri vyúčtovaní nás sekretárka vyhreší, kde sú zvyšné peniaze. My vysvetľujeme aké sme boli hladné, nuž márne. Preberáme si výplatu za včera a nemilo zisťujeme, že sme mali len dve aktivácie. A tak trčíme v kancelárii do pol dvanástej, aby sme zistili, čo robíme zle a ako to vylepšíme. A už všetci traja maximálne zničení kráčame na ubytovňu, kde si zalejeme aspoň vytúženú vifonku. Dám si sprchu a umyjem vlasy s tesco šampónom a čítam si do jednej rána „Reč tela,“ knihu ktorú som si kúpila ešte predtým než som sem nastúpila. Potom dokončím prípravu na zajtrajší deň a s perom v ľavej a zošitom v pravej ruke uťahaná zaspím. Tak je to fér snažiť sa zbytočne?

....pokračovanie čoskoro